Výzvy

Cenzúra a autocenzúra v súčasnej literatúre

World Literature Studies 4/2018 

Zostavovateľka: Dobrota Pucherová, Ústav svetovej literatúry SAV

Ak je literatúra definovateľná iba negatívne – tým, čo nie je literatúra – tak cenzúra mala určujúcu úlohu v historickom vývine literatúry. Kým cenzúra na jednej strane znamená inštitucionálnu represiu – zákazy a perzekúciou spisovateľov, prekladateľov, vydavateľov a iných kultúrnych producentov a inštitúcií – na strane druhej teoretici hovoria o latentnej cenzúre, ktorá je permanentnou súčasťou komunikačného aktu.[1] Súčasné výskumy zdôrazňujú dynamické napätie medzi literárnou tvorbou a formami kultúrnej regulácie, pričom identifikujú paradoxne produktívnu schopnosť tohto vzťahu vytvárať, ako aj potláčať významy. História premien literárnej cenzúry je históriou vzájomnej závislosti modernity a kultúrnej regulácie. Je to hra o definovanie morality, umenia, kultúry a poznania. Literatúra sa snaží tieto kategórie problematizovať a cenzúra sa ich snaží strážiť. Cenzúra má istú moc regulovať literárnu tvorbu, no jej existencia zároveň priznáva subverzívnu moc literatúre. Cenzúra tak často pracuje v prospech literárneho diela, ktoré v dôsledku nej získava omnoho väčší symbolický význam. Súčasné teoretické rámce pre chápanie cenzúry, od liberálnych cez materialistické, psychoanalytické, lingvistické a postštrukturalistické, reflektujú rozmanitosť situácií literatúry vo svete.

V súčasných literárnovedných a kultúrnych výskumoch cenzúry možno identifikovať päť hlavných smerov.[2] V USA v 90. rokoch minulého storočia „nové výskumy o cenzúre“ pod vplyvom Foucaulta kritizovali binárne chápanie slobody slova a regulácie a skúmali určujúcu schopnosť cenzúry podnietiť diskurz. Kľúčové texty od Judith Butler a Pierra Bourdieua teoreticky formulujú pozíciu, ktorá akceptuje konštitutívnu úlohu cenzúry v spoločenskom zaručovaní slobody slova.[3] Túto pozíciu však odmietli vedci z postkomunistickej Európy, kde sa po otvorení archívov ukázala realita centralizovaných systémov kontroly.[4] Tento obrat v nazeraní na cenzúru sprevádzajú nové výskumy z oblasti literárnej a divadelnej histórie, ktoré využívajú nástroje digitálnych technológií na zhromažďovanie, systemizáciu a porovnávanie záznamov cenzúry z najrozličnejších krajín a historických období. Tento smer viedol k vytvoreniu štúdií a v niektorých prípadoch databáz napríklad o predrevolučnom Francúzsku,[5] anglickom divadle 18. storočia,[6] Habsburskej monarchii,[7] Sovietskom zväze,[8] koloniálnej Indii,[9] apartheidovej Južnej Afrike,[10] Austrálii 20. storočia,[11] fašistickom Taliansku[12] a komunistickom Československu.[13] Zároveň vznikajú nové porovnávacie prístupy k výskumu cenzúry, ktoré sa vymaňujú z tradičných národne ohraničených výskumov.[14]

Toto číslo World Literature Studies bude skúmať úlohu a fungovanie literárnej cenzúry a autocenzúry po roku 1990. Tento časový míľnik reflektuje niekoľko paralelných historických udalostí, ktoré určili nový globálny poriadok a nové ekonomické a spoločenské vzťahy: pád železnej opony v Európe; rozpad ZSSR a koniec studenej vojny; pád apartheidu v Juhoafrickej republike; ekonomická liberalizácia vo východnej Európe, Číne, Indii a Brazílii; nástup internetovej éry a bezprecedentného prúdenia informácií. 90. roky zároveň priniesli éru globálneho terorizmu, ktorá mobilizuje nové druhy cenzúry a autocenzúry. Kultúrna vojna medzi liberálnym humanizmom a pravicovým extrémizmom priniesla paradoxnú situáciu: máme viac informácií ako kedykoľvek predtým, ale fakty a súvislosti sú ťažšie rozoznateľné a veľmi ľahko potlačiteľné.

Aké formy literárnej cenzúry existujú v súčasnom svete a aké politické ciele sledujú? Aký je stret cenzúry s potrebami trhu a ako sa v tom ocitá literatúra? Ako to ovplyvňuje literárnu produkciu a definície literárnosti, ktorá sa pod vplyvom spoločenského podhodnocovania humanitných vied znova ocitla v centre teoretického záujmu? Zaujímajú nás rôzne teoretické prístupy k tejto téme zohľadňujúce tie najrôznejšie situácie literatúry vo svete. Vítané sú predovšetkým porovnávacie prístupy v transnárodných rámcoch, ktoré vytvárajú alternatívny pohľad na cenzúru v 21. storočí a boria ilúziu o globálnej kultúre, slobodne prepojenej novými komunikačnými prostriedkami. V neposlednom rade nás zaujíma úloha digitálnych technológií ako nástroja pri týchto výskumoch, napr. aj pri rozpoznávaní stratégií a techník cenzúry v kyberpriestore, ktorý je tiež priestorom publikovania literatúry.

Návrhy na príspevky v rozsahu max. 1800 znakov s medzerami pošlite najneskôr do 15. 12. 2017  na adresu: dobrota.pucherova@savba.sk

O ďalšej spolupráci Vás budeme informovať do 31. 12. 2017.

Termín na zaslanie hotových štúdií v rozsahu 15-20 normostrán je 31. 7. 2018

[1] Pozri napr. Pavel Matejovič, “K niektorým problémom aktuálneho teoretického diskurzu o cenzúre”, Slovenská literatúra: revue pre literárnu vedu, 64.3 (2017): 228-235.

[2] Nicole Moore, “Introduction,” in Censorship and the Limits of the Literary: A Global View, ed. Nicole Moore (London: Bloomsbury, 2015), 1–10.

[3] Judith Butler, Excitable Speech: A Politics of the Performative (New York: Routledge, 1997); Pierre Bourdieu, The Rules of Art: Genesis and Structure of the Literary Field, trans. Susan Emanuel (Stanford: Stanford UP, 1996)

[4] A. V. Bljum, Sovetskaja cenzura v epochu totaľnogo terrora 1929-1953 (Sankt-Peterburg: Akademičeskij projekt, 2000); Beate Müller, “Censorship and Cultural Regulation,” in History of the Literary Cultures of East Central Europe, vol. 3, ed. M. Cornis-Pope–J. Neubauer (Amsterdam: John Benjamin, 2007); Michael Wögerbauer a kol., V obecném zájmu. sv. 2. , Cenzura a sociální regulace literatury v moderní české kultuře 1938-2014 (Praha: Academia, 2015); Paweł Sowiński, Zakazana książka: uczestnicy drugiego obiegu, 1977-1989 (Varšava: Instytut Studiów Politycznych Polskiej Akademii Nauk, 2011); Laura Bradley, Cooperation and Conflict: GDR Theatre Censorship, 1961-1989 (Oxford: OUP, 2010), Pavel Matejovič, “Cenzúra na Slovensku v druhej polovici päťdesiatych rokov: aktéri a vybrané dokumenty,” Slovenská literatúra: revue pre literárnu vedu, 62.1 (2015): 15-33

[5] Robert Darnton, The Forbidden Bestsellers of Prerevolutionary France (London: W. W. Norton), 1996

[6] Eighteenth Century Drama: Censorship, Society and the Stage (Marlborough: Adam Matthew Digital, 2016) http://www.eighteenthcenturydrama.amdigital.co.uk/

[7] Marie-Elizabeth Ducreux–Martin Svatoš, eds., Libri prohibiti: la censure dans l’espace habsbourgeois 1650-1850 (Leipzig: Leipziger Universitätsverlag, 2005)

[8] A. V. Bljum, ed., Cenzura v Sovetskom Sojuze 1917-1991 (Moskva: Rossijskaja političeskaja enciklopedija, 2004)

[9] Anjali Arondekar, For the Record: On Sexuality and the Colonial Archive in India (Durham, NC: Duke UP, 2009)

[10] Peter D. McDonald, The Literature Police: Apartheid Censorship and Its Cultural Consequences (OUP, 2009)

[11] Marita Bullock–Nicole Moore, Banned in Australia: A Bibliography of Federal Book Censorship (AustLit, 2008)

[12] Guido Bonsaver, Censorship and Literature in Fascist Italy (Toronto: Toronto UP, 2007)

[13] Petr Šámal, Soustružníci lidských duší: lidové knihovny a jejich cenzura na počátku padesátých let 20. století (s edicí seznamů zakázaných knih) (Praha: Academia , 2009)

[14] Jiří Hrabal, ed., Cenzura v literatuře a umění střední Evropy (Univerzita Palackého v Olomouci, 2014); Teresa Seruya–Maria Lin Moniz, eds., Translation and Censorship in Different Times and Landscapes (Newcastle: Cambridge Scholars Publishing, 2008); Deana Heath, Obscenity and the Politics of Moral Regulation in Britain, India and Australia (Oxford: OUP, 2010); Francesca Billiani, ed., Modes of Censorship and Translation: National Contexts and Diverse Media (London: Routledge, 2014); Nicole Moore, ed., Censorship and the Limits of the Literary: A Global View (New York: Bloomsbury, 2015)